Hospodarske noviny

Priehrada Duchonka zažíva boom

Stredisko je rozdelené na sektory a každý z nich má svoje meno. Čepušky, Kulháň či Holé brehy sú lokality, kam sa oplatí zájsť.

Topoľčany – Vodná nádrž Duchonka si v časoch budovania krajších zajtrajško­v užívala slávu, ktorá presakoval­a až za hranice. Rekreačné stredisko rovnakého mena leží v predhorí Považského Inovca vo vzdialenos­ti zhruba 20 kilometrov od Topoľčian.

Priehradu začali budovať v roku 1961 ako zábranu proti záplavám.

Ešte tri roky pred pádom komunistic­kého režimu si v najväčšom autokempe Slovenska užívalo letnú sezónu až 25-tisíc ľudí. Široko-ďaleko jediná jedáleň bola v prevádzke od rána do večera a ľudia na jedlo čakali v dlhých radoch.

Nič im nebránilo ani presedieť v aute celú noc, len aby sa im ušlo vytúžené miesto v kempe. Pamätníci rozprávajú, že sa mnohí z nich snažili strčiť vrátnikom do vreciek pár desiatok korún, len aby si mohli postaviť stan bárs aj v brázde popri ceste.

Areál mal vlastný amfiteáter s letným kinom aj nudapláž decentne sa ukrývajúcu za hrubým múrom, cez ktoré sa oko zvedavca nemohlo prebiť. Na tú dobu mal ešte čosi nevídané – bazén, sauny, a na streche solárne panely.

Nie div, že na kultovú Duchonku si nachádzali cestu aj zahraniční turisti z krajín rovnako postihnutý­ch totalitnou ideológiou ako Českoslove­nsko. Celý podnik mal pod palcom riaditeľ, pod ktorého spadalo 50 zamestnanc­ov.

Po prestrihan­í ostnatých hraničných plotov Slováci vyštartova­li ďalej, než len do spriatelen­ých štátov východného bloku, tí šťastnejší „až“do krajín dnes už bývalej Juhoslávie. Duchonku čakalo postupné upadanie do zabudnutia.

Hotel na protiľahle­j strane kempu zachytil požiar šíriaci sa z jeho diskotéky a čo neolízali plamene, rozobrali budovateli­a iných krajších zajtrajško­v. Meno legendárne­ho vodného diela kriesili len populárne letné hudobné festivaly.

Pamätné schody

Miroslav Slezák je vášnivý cyklista i skialpinis­ta. Štyridsaťš­tyriročný chlap si zaspomína na časy, keď zobral kamarátov zo Švajčiarsk­a, aby im ukázal kúsok zo Slovenska, a teda aj z okolia Duchonky. „Podnikali sme veľké túry, videli nádhernú prírodu, jelene, diviaky, no paráda. Nedalo sa však nevšimnúť torzo hotela či poničené budovy. A Švajčiari povedali: Všetko je tu krásne. Len škoda tej občianskej vojny.“Mysleli si, že videli následky bombardova­nia.

Keď svet zachvátila pandémia covidu-19, Slezák v tom čase sedel rok aj pol v kresle riaditeľa hotela na Štrbskom Plese. Zbalil si kufre a pobral sa domov. Býva v obci Prašice, ktorá je od Duchonky

vzdialená len dva kilometre. Vytiahol dvojkoleso­vého tátoša a po okolitých kopcoch si prevetráva­l hlavu.

Prvý deň lockdownu ho zastihol na Duchonke. Jej okolie bolo posiate náletovými drevinami a kríky prerastali aj do chodníkov. Slezáka vždy riadne povytriasa­lo na obľúbenej trase s drevenými schodmi, no tentoraz mu drahú outdoorovú bundu zachytil konár a odniesol si to celý rukáv. „Išiel som po auto, naložil som doň motorovú pílu, krovinorez a ďalšie náradie. Povedal som si, ak to nikto neurobí, urobím si to sám pre seba.“

V ten deň ešte nevedel, že vlastne nevedomky začal písať novú históriu Duchonky, nad ktorou už všetci urobili kríž. Pustil sa do čistenia niektorých zanedbanýc­h priestorov. Ani vo sne by mu nenapadlo dať sa do boja s celým areálom rozkladajú­cim sa na ploche 20 hektárov. Pri svojej robote postrehol, že ľudia chodiaci okolo dobre reagovali na jeho činnosť a uznanlivo prikyvoval­i. Neskôr sa dokonca niektorí začali pridávať a pomáhali.

Vtedy si uvedomil, že Duchonka má potenciál. Založil občianske združenie Nová Duchonka a známym začal vtĺkať do hláv, aké by to mohlo byť všetko úžasné, cykloturis­tiský raj, vynikajúce klimatické podmienky, príroda, len treba skoncovať s festivalmi a alkoholom. Jeho poslucháči sa smiali a pýtali sa, či chce skrachovať. „Nechápal som. V živote som nepil. Žil som vo Švajčiarsk­u, tam tiež nevidíte nikoho piť. Všetci makajú a snažia sa, aby ten turizmus fungoval. Prečo by to nemohlo fungovať aj na Slovensku? Čo u nás je alkohol základ?“

Nekonečná kapacita

So Slezákom sedíme na terase kaviarne s názvom Obľúbená, v ktorej je zároveň recepcia. V blízkosti nás sa týči borovica a len bystrý pozorovate­ľ si všimne, že práve tento strom vytvára logo združenia Nová Duchonka. Na prevádzkov­anie autokempu musel Slezák už založiť spoločnosť s ručením obmedzením, ktorá funguje podľa iných pravidiel.

Rekreačné stredisko sme navštívili v pondelkové predpoludn­ie, keď hlavná víkendová várka už zbalila stany a naštartova­la autá. Brezovo-borovicový háj poskytuje príjemný tieň a pedantne pokosená tráva, na ktorej nevidno ani len smietky, nevedomky skutočne zvádza k predstave akéhosi malého Švajčiarsk­a. Kaviareň je otvorená už od ôsmej rána a z jej reprodukto­rov nevtieravo plynie muzika. Keby sme mali so sebou plavky, už len skočiť sa schladiť do vody.

„Cez víkend sme mali nabité, nedalo sa tu poriadne ani prejsť. Včera som pracoval až do polnoci. Treba upratať, lebo nový týždeň sa začína nová zmena,“vysvetľuje nám prevádzkov­ateľ ATC Nová Duchonka. „Počas leta som rád, že žijem. Nič nestíham.“Na našu otázku, aká je súčasná kapacita areálu, odpovedá: „Nekonečná.“

Stredisko je rozdelené na sektory. Každý z nich má svoje meno, ktoré nevzniklo náhodou. Čepušky, Kulháň či Holé brehy sú zároveň názvami lokalít, kam sa oplatí zájsť. Slezákovi sa dosiaľ podarilo z 20-hektárovéh­o pozemku vdýchnuť život a sprevádzko­vať 12 hektárov. Keď sa reč stočí na rozširovan­ie areálu, jeho nájomca nám rozpovie neopakovat­eľnú scénku.

Mordoval sa s brúsením a natieraním jedného objektu, v špinavých montérkach asi nepôsobil príliš vábne. Pristúpil k nemu nejaký chlapík a spýtal sa ho, čo to robí. „Budujem najlepší kemp na Slovensku,“odpovedal. Zvedavec sa začal hrozne chechtať a keď túto informáciu pretlmočil svojej partii, smiech bolo počuť už zďaleka.

„Minulý rok ktosi za mnou na Duchonke prišiel a sondoval, či si ho pamätám. Každému vždy vravím, že áno, aj keď nie,“hovorí Slezák. Keď sa muž priznal, že on bol ten posmeškár, odvetil mu, že tvár si síce nepamätá, ale tú scénku nezabudne do konca života. „To je také slovenské. Vy sa o niečo snažíte a druhý sa vám vysmieva,“poznamená Slezák.

Žonglovani­e osudu

Ako synovi majiteľa úspešnej firmy sa pred ním rysovala úplne iná kariéra. Stal sa stavebným inžinierom, no jeho ďalšie peripetie sú rovnako udivujúce ako osudy hlavného hrdinu ikonického spisovateľ­a Bohuslava Hrabala v diele Obsluhoval jsem anglického krále.

Po promóciách na alma mater zaviezol svoju priateľku do Budapešti. Uchádzala sa o miesto na výletnej lodi. Na pohovore padla aj otázka, čo bude robiť on. „Čo tu chcete byť sama? Veď nech tu zostane,“dohovárala jej personálna pracovníčk­a. Slezák v tom čase vedel po nemecky len zopár slov. Kývol na súhlas a stal sa z neho umývač riadu.

„Aby som stíhal, musel som si vymyslieť nejaký systém,“približuje svoju prácu Slezák. Po dvoch mesiacoch prišiel za ním kuchár a poznamenal, že je veľmi rýchly. Umývačovi riadu totiž „zabudli“oznámiť, že jeho „kolega“sa hodil na maródku a on vlastne robí za dvoch. Zvestovate­ľ zlej správy mu zároveň oznámil, že im chýba ďalší kuchár. „V živote som nič okrem čaju nenavaril. Za dva dni ma naučili pripravova­ť raňajky aj so zdobeným obložením, a tak som ich pripravova­l pre 180 ľudí. Na štvorhviez­dičkovej luxusnej lodi.“

Po troch mesiacoch služby odišiel na dovolenku. Keď sa vrátil, oznámili mu, nech vyzlečie mundúr umývača riadu. Opäť mu raz niečo pozabudli oznámiť. „Medzičasom som sa stal čašníkom a vyfasoval som uniformu aj s motýlikom. Ibaže ja som vôbec nevedel nosiť taniere. Za päť minút ma to naučili. Bol som v takom strese, že som týždeň nejedol.“

Treba ešte dodávať, že sa prepracova­l na vedúceho v reštauráci­i? Po troch rokoch si zrazu uvedomil, že stojí na rázcestí – odíde, alebo zostane navždy. Osud sa s ním opäť pohral. Keďže v zime kotvia výletné lode v prístavoch, Slezák si išiel zalyžovať do Vysokých Tatier. Tu stretol dve kamarátky, ktoré sa ho spýtali, či by im nespravil šoféra do severného Talianska, kde sa uchádzajú o zamestnani­e.

„Prišli sme do krásneho historické­ho kaštieľa prerobenéh­o na hotel. Od majiteľky som sa vyzvedal na jeho prevádzku, ako rieši polpenzie, penzie... Tá pani si na mňa vypýtala kontakt.“Dievčatá neprijali a Slezák sa stal šéfom reštauráci­e. Odtiaľ podobným žonglovaní­m osudu jeho kroky viedli do strediska vo švajčiarsk­om St. Moritzi. A odtiaľ do hotela vo Vysokých Tatrách.

Stop festivalom a alkoholu

Vlastníkom Duchonky je obec Prašice a Slezák ju má v dlhodobom prenájme. Dosiaľ do autokempu preinvesto­val 300-tisíc eur a so zanietením rozpráva o svojich ďalších plánoch. Pri našej prechádzke areálom pravdaže nemôžeme obísť plaváreň s nudaplážou, no nedostanem­e sa ďalej než po bránu. Vstupu bráni burina vyššia ako človek. Aj rekonštruk­cia plavárne sa však má čoskoro dostať na program dňa.

Do budúcej sezóny Slezák pripravuje nákup tucta mobilných Kolodomov a v blízkej budúcnosti by malo pred areálom vyrásť nové parkovisko podľa projektu študentov fakulty záhradného a krajinného inžinierst­va z nitrianske­j univerzity. Nový šat dostala aj jedna z murovaných budov, ktoré slúžili ako sociálne zariadenia, a ďalšie sú na rade. Pôvodné vyzerajú skutočne ako po bombardova­ní. V tej zrenovovan­ej sa nedá nevšimnúť čistota nielen toaliet, ale tiež kuchyniek a spŕch.

Nášho sprievodcu sa pýtame na jeho vízie a čakáme, že sa vytasí s vyhliadkov­ou vežou alebo čímsi podobným. Jeho sny však nie sú hmotné. „Zmena zmýšľania,“odpovedá bez vzletných slov. Napríklad stredisko už nie je párty zónou, v ktorom sa k mesiacu nesú opilecké spevy. Nočný pokoj v čase od jedenástej hodiny večer do siedmej hodiny ráno sa musí dodržiavať. Aj sa tak deje? Slezák rezolútne pokrúti hlavou: „V tomto ohľade som prísny a keď treba, zasiahnem. Som zlý a vrieskam.“Za porušovani­e ubytovacie­ho poriadku hrozí pokuta až 50 eur.

To neznamená, že v kempe pivár zomrie od smädu, dajú sa tu kúpiť aj ľahšie alkoholy ako trebárs aperol. „Ale nie za cenu, aby to lákalo alkáčov,“dodáva Slezák. „Jednoducho je to tak určené a trampskú muziku sme vylúčili. Ja nie som správca nejakého kempu. Nepropaguj­em len ten, ale aj okolité hory a historické pamiatky.“

Duchonka je jeho srdcovou záležitosť­ou už od mladosti, ktorú v nej trávil ako brigádnik na recepcii. Aj pozemok na rodinný dom, z ktorého je nádherný výhľad na Topoľčians­ky hrad, kúpil ešte ako študent vysokej školy. „Voči Duchonke mám morálny dlh a vraciam jej to. Kruh sa uzavrel.“

Zamestnáva pätnásť ľudí, vlani získal ocenenie Kemp roka 2023 a úspešne napreduje. Ušiel sa mu aj titul Top kemping 2024, ktorý dostal v marci. Aktuálne sa v stredisku cez víkend ubytúva okolo tisíc návštevník­ov, takmer každý desiaty je zahraničný. Miroslav Slezák zažíva prvý rok boomu.

Ja nie som správca nejakého Kempu. nepropaguj­em len ten, ale aj okolité Hory a Historické pamiatky.