Slováci majú problém s EÚ, tá je sama problém
Európu trápia byrokracia, aktivizmus a slabá ekonomika.
Dvadsať rokov členstva v EÚ bolo bezpochyby najlepších 20 rokov, aké kedy prežili obyvatelia tohto kúska sveta. A keby sme dokázali efektívnejšie čerpať fondy EÚ (rozumej nekradnúť, generovať zmysluplné projekty a nedusiť sa vlastnou byrokraciou), mohlo to byť aj lepšie. Táto éra sa končí. Šancu, ktorá sa už nezopakuje, sme využili – povedzme na 40 – 50 percent. Skutočným problémom dnes nie je fakt, že v krajine silnie odpor proti Únii ako takej. V tom totiž nie sme sami. Vážnym problémom je samotná EÚ a jej vnútorné problémy a protirečenia. Slovensko je ich súčasťou. Problémy a protirečenia sa dajú zhrnúť do dvoch kľúčových skupín.
Prvou je aktivistický progresivizmus. Na pôde Únie vzniklo množstvo iniciatív, ktoré sa vyznačujú syndrómom „odtrhnutia od reality“. Mnohé už zapadli prachom, ale mnohé sa dlhé roky plnia a pretláčajú napriek tomu, že sú v zjavnom rozpore s racionalitou, ktorá stáročia zdobila západný svet. A nielen to. Dochádza nimi k poškodzovaniu samotnej Európy.
EÚ za posledných 20 rokov zaostala za Áziou a USA v technológiách, inováciách aj investíciách. Volá sa to aj stagnácia až úpadok. Obrovský technologický, sociálny a intelektuálny náskok, ktorý starý kontinent v minulosti nahonobil, sa scvrkáva. Európa dnes nie je miestom inovácií a investícií. Je skôr miestom síce ambicióznych, ale nereálnych fráz. Európa sa síce môže považovať za akýsi pupok sveta, ale reálne ním už nie je.
Druhým vektorom, ktorý rámcuje jej problémy a protirečenia, je „syndróm odčlenenia elít“. Európske elity dnes majú niekoľko vrstiev. Tá najspodnejšia a najpočetnejšia je tvorená možno až miliónmi obyvateľov Únie, ktorí sa naučili využívať všetky jej výhody. Vyznajú sa v spleti pravidiel, pochopili, ako je možné ich využiť. Žijú vo „svete grantov“najrôznejšieho možného druhu. Druhú skupinu tvoria kmeňoví európski byrokrati (desiatky tisíc), ktorých nikto nepozná. Primárne žijú medzi Bruselom a Štrasburgom, prípadne na misiách, ktoré EÚ vytvára. Je to extrémne odolný, uzavretý a dobre honorovaný aparát. Sedia na pozíciách, ktoré sú často nemenné, trvalé a definitívne. Definitíva v štruktúrach EÚ znamená, že o váš život je dobre postarané.
Tretiu skupinu tvoria volení predstavitelia Únie (poslanci Európskeho parlamentu) a nepriamo volení (nominujú ich členské štáty) členovia Európskej komisie. Plus ich aparáty, všelijaké výbory, podvýbory a komisie. Kumulatívne ide o ďalšie tisíce ľudí s nadštandardne zabezpečeným živobytím.
Tieto tri skupiny (každá po svojom) sa majú na teritóriu EÚ dobre. Na rozdiel od mnohých iných – aj lepšie situovaných ľudí, akými sú napríklad podnikatelia či dokonca veľkí podnikatelia – nežijú v žiadnej neistote. Systém, ktorý vytvárajú, rozumejú mu a vedia sa v ňom hýbať, im neprináša žiadne fatálne výzvy a nevie ich ničím zásadným prekvapiť. Nikto ich netlačí do neprebádaných sfér, nikto ich nestavia pred riziká neúspechu. Naopak, oni to robia iným. Skutočným problémom dnešnej Európy je totiž fakt, že byrokracia, iniciatívy, nariadenia, normy a pravidlá zatlačili (príklad za všetky) európsky priemysel na okraj priepasti.
A ak si menované európske elity neuvedomia, že za posledných 10 až 20 rokov to fakt prehnali, bude mať Európa obrovský problém, ktorého dôsledky sa ani nedajú dovidieť.
V tomto kontexte je rastúca nedôvera Slovákov voči EÚ absolútne nepodstatná. Problém je niekde úplne inde.
Na pôde Únie vzniklo množstvo iniciatív, ktoré sa vyznačujú syndrómom „odtrhnutia od reality“.